Vizionári a myslitelia veľmi rýchlo pochopili, čo znamená pre praktický život možnosť prepísať realitu okolo nás do binárneho kódu. Napriek tomu, že v ich dobe počítače, zaberajúce niekoľko miestností, mali nezrovnateľne menší výkon ako dnešné smartfóny, na základe štatistky a Moorovho zákona (ktorý predpovedá, že počet tranzistorov na danej ploche sa za 18 mesiacov zdvojnásobí) extrapolovali, že jedného dňa budeme mať dostatočne výkonný hardware, ktorý zvládne vytvoriť podmienky a priestor, kde by ľudské vedomie mohlo fungovať "večne" (mysliac tým značne predĺženú dobu, vzhľadom k tomu, že momentálne nedokážeme objektívne posúdiť, či je naša realita konečnej alebo nekonečnej povahy).
Túžba po nesmrteľnosti je samozrejme stará ako ľudstvo samo, uvedomovanie si vlastnej pominuteľnosti a neochota sa s tým zmieriť nás sprevádza tisícky rokov. Gilgameš, hrdina viac ako 4000 rokov starého eposu, zasvätil svoj život jej hľadaniu, nakoniec však vo svojej úlohe zlyhal a umrel. No práve jeho zaumienenosť dokázala vytvoriť spôsob, akým aspoň do istej miery získať informačnú nesmrteľnosť.
Tisícky rokov tak odtlačky informácií v médiu, trvalejšom a reprodukovateľnejšom ako my a pohlavné rozmnožovanie (ktoré je náhodnosťou silne ovplyvnený spôsob prenosu genetických informácií) tvorili jediné dva prostriedky, ktoré ľudstvo dokázalo použiť, na vytvorenie istej, i keď značne neuspokojujúcej, formy nesmrteľnosti. Fontánu večnej mladosti nikdy nenašli, alchymistami sľubovaný elixír na trh nedorazil.
No stále sme neprestávali dúfať.
Novú cestu osvietila až v minulom storočí neurobiológia. Práve uvedomenie si spôsobu, akým spracúvame realitu, teda transfer interakcie medzi atómami a vlnením (svetelné vlnenie dopadajúce na našu zrenicu) a atómami navzájom (atómy potravy na chuťové bunky a pod.) na digitálny signál, zapísateľný v binárnom kóde, otvoril nové možnosti.
Poznanie, že realita okolo nás má aj virtuálnu kvalitu (niektoré filozofické systémy samozrejme tvrdia, že má iba virtuálnu kvalitu), otvorilo možnosť novej paradigmy.
Táto bola najskôr rozpracovaná v sci-fi. Hneď pilotný diel k seriálu Star Trek z roku 1966 je postavený na zápletke, podľa ktorej unesenému kapitánovi Pikeovi vysielajú mimozemšťania pomocou telepatie do hlavy signál, ktorý vytvára ilúziu reality. Jeho myseľ sa ocitá v rôznych svetoch, zatiaľ čo jeho telo zostáva v cele.
Na začiatku 80. rokov potom túto myšlienky transformoval guru cyberpunku William Gibson (v ktorého poviedke Burning Chrome z roku 1982 bol prvýkrát použitý pojem cyberspace, čiže kyberpriestor) do predstavy globálnej siete, matrixu, v ktorom budú preháňať svoje, pomocou konzol odhmotnené vedomia, kyberkovboji.
Timothy Leary potom v eseji "Rozumné alternatívy nedobrovoľnej smrti" z roku 1988, len zhrnul poznatky a vytvoril zoznam 32 spôsobov, ako čeliť smrti. Na ich vrchole bola samozrejme nesmrteľnosť digitálna, a to jednak vo forme digitalizovaného vedomia, presunutého do iného tela (či už organickej alebo neorganickej povahy) alebo vo forme čisto digitálnej entity, žijúcej v sieti (matrixe).
Na konci 90. rokov sa táto myšlienka dostala do povedomia širokých más vďaka filmu The Matrix, a práve v tomto období začala vznikať tzv. kritická masa, potrebná na to, aby sa idea začala transformovať do konkrétnej podoby.
A teraz, v roku 2012, máme oficiálnu organizáciu, ktorá je dokonca podporovaná ruským Ministerstvom vzdelávania a vedy, a ktorá celú svoju činnosť venuje nájdeniu riešenia na dosiahnutie digitálnej nesmrteľnosti.
Vystúpenie Dmitryho Itskova tak síce nebolo originálne, ale mohli by sme ho považovať za prelomové v tom, že uzatvára jednu časť vývoja a na druhej strane otvára novú. Uzatvára fázu, v ktorej sa abstraktná idea, transformuje do konkrétnej podoby, v ktorej sa z mýtu a fantázie stáva čosi, na čo ešte nedočiahneme, ale čo sa už črtá v diaľke pred nami. Zároveň otvára obdobie, v ktorom je túžba po nesmrteľnosti formálne definovaná a je vyslovená ako požiadavka spoločnosti.
Tento spoločenský rozmer je, napriek technickej povahe problému, kľúčový, pretože bez spoločenskej objednávky, by žiaden výskum nikdy nezačal. Mechanizmus tohto prechodu je univerzálny a možno ho sledovať aj v ďalších ľudských činnostiach ako napríklad cestovanie do vesmíru (na začiatku je vzhliadnutie ku hviezdam a túžba "dotknúť sa ich", nasleduje vedecké poznanie o povahe sveta, na základe ktorého vizionári odhadnú, kam až by mohol viesť, potom sa vďaka sci-fi dostane do podvedomia spoločnosti, z toho vzniká spoločenská objednávka, vedci začnú pracovať na konkrétnom riešení a prestanú, keď sa im to podarí, alebo dokážu, že je to nemožné).
Projekt Immortality 2045 potom svoju požiadavku konkrétne formuluje takto: 2015-2020 chcú vyvinúť Avatar A, robotickú kópiu ľudského tela, ktorá bude diaľkovo ovládaná pomocou počítačového rozhrania. 2020-2025 chcú mať avatara, do ktorého bude transplantovaný ľudský mozog po tom, ako telo zomrie. 2030-2035 by mala nastúpiť fáza Avatar C (rebrain). V tomto kroku by malo dôjsť k vytvoreniu avatara s umelým mozgom, do ktorého bude prenesená celá ľudská osobnosť po skončení jeho života. V záverečnej fáze 2040-2045 by mal byť vytvorený avatar s vlastnosťami hologramu.
Prvá fáza je teda skutočne blízko a mala by k nej dôjsť do piatich rokov. Technicky je možná už teraz, technológie, na ktorých je postavená sú v rôznych fázach vývoja dostupné. K dispozícií máme prvé primitívne cyberimplantáty. Experimentálne kamery napojené priamo na zrakový nerv a analogické prístroje zameriavajúce sa na sluch sa testujú už niekoľko rokov. Prilba, zachytávajúca mozgové vlny, dokáže na ich základe rozpohybovať kurzor na obrazovke. Vďaka MRI vytvárame stále lepšie mapy mozgu a zisťujeme veľmi presne, ktorá časť zodpovedá za čo. Na základe týchto máp potom môžme vytvoriť rozhranie, ktoré dokáže priamo interpretovať činnosť mozgu a vysielať signál do stroja, teda ho priamo ovládať.
Aj druhá fáza sa zdá byť reálna. Už dnes dokážeme transplantovať veľké množstvo orgánov, vďaka prístrojom dokážeme udržať pacienta pri živote aj potom, ako jeho telo vypovedá. Podľa slov Itskova, je v Rusku vedec, ktorému sa podarilo transplantovať hlavu psa (vytvoriť dvojhlavého psa). Na základe tohto nemáme dôvod myslieť si, že sa nám v dohľadnom čase nepodarí transplantovať aj mozog.
Tretia fáza je však moment, kedy sa projekt dostáva do sivej zóny. Požiadavka preniesť ľudské vedomie totiž vyžaduje, aby sme najskôr dokázali vôbec určiť, čo to vedomie je, kde, ako a čo ho tvorí.
Podľa Christofa Kocha, profesora neurobiológie, ktorý rovnako prednášal na Singularity, dokážeme v dnešnej dobe najlepšie popísať organizmus, ktorým je malý červ nazývaný C-elegance. Tento organizmus je zložený iba z 968 buniek, no my aj tak nechápeme ako funguje na systémovej úrovni. Existujú programy, ktoré dokážu presne simulovať a vysvetliť fungovanie jeho jednotlivých častí, no zatiaľ stále nedokážeme vytvoriť program, ktorý by ho simuloval ako celok.
Koch tiež hovorí o veľkej medzere medzi fenoménom vlastnej interakcie atómov a vzniku prežitku tohto fenoménu vo vedomí. Potom pokračuje vo vymenúvaní problémov, ktoré budeme musieť prekonať. Stále neviem, prečo niektoré podnety vnímame (vôňu, farbu) a prečo niektoré nie (imunitný systém ničiaci vírusy, ktoré nás denne atakujú). Ako je možné, že niektoré podnety vidíme, ale vedome ich nevnímame a čo vytvára samotné vedomie (Na základe klinických prípadov vieme, že ľudské vedomie funguje aj pri značne zmenených podmienkach. Strata častí mozgu nám vytvára isté prekážky, ale neničí vedomie ako také. Človek, ktorému odoberú ľavú polovicu mozgu nedokáže rozprávať, ale je pri vedomí. Je teda veľmi zložite určiť, ktorá časť je "zodpovedná" za vedomie.)
Práve kvôli tomuto problému sa projekt v tejto fáze stáva špekulatívny. Schopnosť simulovať vedomie je totiž ťažiskom celého projektu a jej nenaplnenie ho môže značne predĺžiť alebo dokonca aj pochovať.
Záverečná fáza, v ktorej chcú vedomie premietať do holografických tiel je síce sčasti postavená na technológii, ktorú ovládame, jej závislosť na predchádzajúcom kroku ju však tiež posúva do oblastí špekulácií.
Ak teraz odhliadneme od technických problémov a predstavíme si, že všetko pôjde tak, ako sa predpokladá, začne pred nami vyvstávať rada veľmi dôležitých otázok, presahujúca oblasť určitého vedného oboru. Ekonomický, spoločenský a kultúrny dopad takéhoto projektu sa len ťažko odhaduje, no už teraz môžme predpokladať, že by tvoril obrovský evolučný skok, ktorý by transformoval celú spoločnosť.
Ako najpriamejšia sa javí otázka, aké sú aplikácie tohto projektu, mimo samotného faktu predĺženia života. Odpoveď na ňu pravdepodobne znie: vytvorenie superinteligentnej bytosti.
Napriek tomu, že náš mozog je unikátny počítač, je to predsa len obmedzený hardware. Ľudské neuróny vysielajú elektrochemické signály najvyššou rýchlosťou 150 m/s, zatiaľčo rýchlosť svetla je 300000000 m/s. Podobne tiež väčšina ľudských neurónov dokáže vystreľovať na frekvencii 200 impulzov za sekundu, zatiaľčo moderné počítače sú taktované na frekvencii 2Ghz.
Implikácia je jasná, ľudské vedomie osadené do takéhoto hardwaru by mohlo narastať a vylepšovať samo seba nepredstaviteľným spôsobom. Pri najhoršom by došlo k zrýchleniu myslenia 1000000 : 1, čo by znamenalo, že v subjektívnom čase by rok trval iba 31 sekúnd. Naše myslenie by nebolo obmedzené údajmi, ktoré sme schopný si zapamätať. V tisícinách sekundy by sme mali k dispozícii celú sumu vedomostí vytvorených človekom. Tento fakt by dal nášmu rozmýšľaniu úplne nový rozmer. Vedecký výskum a vývoj, tvorený bytosťami s takouto inteligenciou, by posunul celé ľudstvo skokom na novú úroveň.
To, či k takémuto vývoju nakoniec naozaj dôjde, ukáže samozrejme až čas. Ako povedal Michael Shermer, vydavateľ časopisu Sceptic, vždy, keď sa zjaví nejaký prorok a tvrdí, že my sme tí vyvolení, ktorí zažijú zmenu, nakoniec sa ukáže, že to nie je pravda.
Možno, že to naozaj nebudeme my, kto sa dožije nesmrteľnosti, a možno ani generácia po nás, ale to neznamená, že sa o to nemáme zaujímať. História ľudstva je totiž históriou prekonávania nemožného.
