Teším sa preto, lebo viem, že toto je jedinečná príležitosť na to, aby si ľudia uvedomili, čo sa okolo nich deje. Vysvetľovať totiž jednu a tú istú vec človeku, ktorý má stabilný denný príjem jedla a mozgového narkotika, podávaného vo forme trojhodinového farebného televízneho vysielania a človeku, ktorý o tieto veci odrazu príde, prekvapivo vedie k dvom rozdielnym výsledkom. Pravda o tom, že ľudom stačia chlieb a hry, formulovaná už starovekými Rimanmi, je totiž univerzálna a história ľudstva je jej dôkazom.
Spoločnosť, v ktorej žijeme, je sústava mechanizmov, založených na klamstve, mystifikácii a manipulácii. Základnou ideou akéhokoľvek spoločenského zriadenia je snaha o pokrok a zvyšovanie kvality života jedincov, ktorý ho tvoria. Skutočnosť však svedčí o tom, že je nástrojom, pomocou ktorého úzka skupina ľudí ovláda a vykorisťuje ostatných. Historický vývoj spoločnosti je tak históriou zápasu medzi vládnucou elitou a masami, ktoré sú manipulované, históriou vývoja techniky, akou sa táto manipuláciu uskutočňuje. Za posledných päťtisíc rokov sme boli svedkami vývoja týchto nástrojov, od prostého deklarovania božského pôvodu a zneužívania ľudí na základe, z nášho pohľadu absurdného tvrdenia, cez utišovanie prísľubom akéhosi večného života na akomsi druhom svete, kde nikto nikdy nebol, no kam sa (údajne) všetci raz dostanú, cez ideológie zneužívajúce ľudskú nevedomosť a zúfalstvo na to, aby im vsugerovali myšlienky o ich nadradenosti nad inými rasami alebo absurdnej predstave, že robotníci budú riadiť svet (Celý svet. A komu sa to nepáči, tak pôjde pracovať. Do gulagu.), až k dnešnému najmodernejšiemu a najsofistikovanejšiemu spôsobu manipulácie pomocou špirály spotreby, prezentovanej masmédiami, zabalenej do žiarivého obalu, oslepujúceho všetkých, ktorí sa naň dívajú.
Vyzerá to depresívne a natíska sa otázka, čo sa s tým dá robiť. Prvý krok je jasný, začať kriticky uvažovať. Je nutné, aby sme konečne začali myslieť mimo zabehnutých koľají a pozreli sa na takzvané pravdy čistými očami.
„Demokracia spojená s kapitalizmom je najlepšie možné spoločenské zriadenie, pretože sa k nej dospelo prirodzeným spoločenským výberom. Ľudia žijú najlepšie, ako sa to v danom momente dá.“
Toto je jedno z najväčších klamstiev našej doby, prezentované a šírené tými, ktorí sú pri moci, tými, ktorým to vyhovuje, tými, ktorí nemajú najmenší záujem na tom, aby sa v spoločenskom usporiadaní niečo menilo, ľuďmi, ktorí na manipuláciu využívajú nevedomosť manipulovaných a ich neschopnosť konať.
Útočiť v našich podmienkach na kapitalizmus a nedajbože demokraciu sa rovná bohorúhačstvu, pretože sa zdá choré nadávať na niečo, za čo sme vyše štyridsať rokov bojovali. O to viac, keď takéto reči padajú z úst dvadsaťpäťročného „chlapca“, ktorý komunizmus v skutočnosti nezažil, ktorý „nemá právo“ sa k tomu vyjadrovať. Ale práve preto, že som ho nezažil, sa dokážem nezaujato pozrieť na skutočnosť a skonštatovať, že veľký rozdiel medzi komunistickou a kapitalistickou demokraciou nevidím. Samozrejme, že si nemyslím, že komunizmus, je lepšie spoločenské zriadenie, problém je inde.
Pred dvadsiatimi rokmi sme si mohli vybrať iba jednu stranu, dnes si môžem vybrať z dvadsiatich. To je to pekné. Otázne je, či ma možnosť vybrať si z množiny, obsahujúcej dvadsať objektov, robí slobodným. Možno, že som jediný, ktorý to nechápe, ktorému uniká „niečo dôležité“, ale ja sa slobodný byť necítim. Pred dvadsiatimi rokmi by sa niekto rozhodol a do môjho domu by napochodovali policajti a odťali mi ruku, dnes sa tiež niekto rozhodne, domov mi napochodujú policajti a spýtajú sa ma, či mi majú odťať pravú alebo ľavú ruku. Žijeme predsa v demokracii, človek má možnosť voľby. No táto voľba je obmedzená množstvom kapitálu, sloboda závislá na množstve peňazí, ktorými disponujem. Ako sa môžem v takýchto podmienkach slobodne rozhodnúť?
Čo ak nechcem, aby mi odťali ruku, čo ak nemám záujem ani o jednu z možností, ktoré mi ponúkajú? Čo ak sa nechcem rozhodovať medzi eurom a korunou, ale chcem žiť v bezpeňažnej spoločnosti? Čo ak nechcem ani pravicu ani ľavicu, čo ak nechcem, aby bol štát riadený ľuďmi? Aby o osude môjho života, mojej krajiny a celého sveta, rozhodovali politici, závistliví, zakomplexovaní a zadlžení sponzorom, ktorí financovali ich nákladnú kampaň, a ktorí očakávajú, že sa im vklad mnohonásobne vráti späť, ľudia, ktorí sú náchylní k subjektivizácii, vydierateľní a egoistický.
Čo ak chcem, aby bola spoločnosť riadená počítačmi, aby o tendroch na miliardové zákazky nerozhodovala nejaká umelo dosadená komisia, ale počítačový algoritmus, ktorý objektívne vyhodnotí plusy a mínusy každej ponuky a vyberie tu najlepšiu; program, ktorý si nechce za uliate peniaze postaviť chatu niekde v Chorvátsku, program, ktorý je objektívny a transparentný.
Dosť ľudí sa teraz asi pousmeje a pomyslí si: Chlapče, zobuď sa, asi čítaš veľa sci-fi, také technológie nemáme; ono by to nefungovalo; veď keby sa to dalo, tak sa to už dávno používa. To však nie je pravda. Máme technológie, ktoré dokážu riadiť balistické strely letiace nadzvukovou rýchlosťou a naviesť ich takmer s centimetrovou presnosťou na cieľ, vzdialený stovky kilometrov, vysielame družice na obežnú dráhu a sondy na Mars, vyrábame počítače, ktoré vyrábajú počítače, ktoré by sme my bez nich neboli schopný vytvoriť. Naozaj si myslíte, že program, ktorý by zhodnotil päť ponúk a vybral by z nich tú najlepšiu nedokážeme naprogramovať?
Jediný problém spočíva v tom, že ľudia, ktorí o týchto veciach rozhodujú, nemajú záujem na tom, aby sa také niečo stalo. A je jedno, či je to pravica, ľavica, stred, všetkým ide o to isté, udržať status quo, pretože to je to, z čoho žijú. Skúste im navrhnúť, že možnosť rozhodovať, by sa mala presunúť do objektívnych rúk sveta núl a jednotiek a roztrhajú vás na kusy, označia za diletanta, pošlú na psychiatrické liečenie, využijú políciu a armádu, použijú všetku moc, ktorú majú v rukách, moc, ktorú sme im dali my.
Skúste nad sa nad tým zamyslieť, keď budete nabudúce hádzať do urny papierik so zaškrtnutým názvom nejakej politickej strany, ktorú ste si vybrali spomedzi dvadsiatich iných, skúste uvažovať, či možnosť rozhodnúť sa medzi Gašparovičom a Radičovou, z vás robí slobodného človeka.
A teraz ďalších pár otázok.
Aj vy ste sa slobodne, spolu zo stranou, ktorú ste volili, rozhodli, že tender na logá pre verejné inštitúcie, má byť vyvesený na nástenke, a že firma, ktorá o ňom, zhodou okolností vie, si za ich zhotovenie zaslúži štyri milióny korún (lebo tie logá sú pravdepodobne neobyčajné, zázračné a magické)? Aj vy ste svojou voľbou súhlasili s tým, aby si niekto požičal od štátu nenápadne pár miliárd? Súhlasili ste, aby sa z vašich peňazí vyšetrovala mysteriózna „skupinka“, aby štátna informačná služba unášala ľudí, nelegálne odpočúvala hovory, zastrašovala a dezinformovala?
Nie? Nerozhodli ste sa pre tieto veci slobodne? Nevolili ste ich vy?
Ani ja nie!
Tak kto potom? Prečo sa tieto veci dejú nezávisle na tom, kto tam sedí, koho sme si zvolili?
Lebo o tom, čo sa robí a bude robiť rozhoduje niekto iný. Rozhoduje o tom ten, kto má kapitál.
Ale čo to vlastne ten kapitál je a čo to znamená pre nás ľudí. Žijeme v spoločnosti, ktoré používa slová, no nepozná obsahy, skrývajúce sa za nimi. Kapitalizmus je, veľmi zjednodušene povedané, systém, postavený na takzvanom ekonomickom raste, čiže schopnosti ekonomiky, vytvoriť každoročne, pomocou zdokonaľovania techniky a efektivity práce, stále viac a viac výrobkov. Prebieha to takto: Kapitalista požičia svoj kapitál (ktorý nadobudol ako? Dal mu ho Boh? Matka príroda? Vesmír rozhodol, že bude patriť jemu? Nie. Proste ho vyhlásil za svoj a mal dostatok sily/zbraní/služobníkov/dezinformácií na to, aby ho ubránil.) niekomu, kto ho potrebuje na to, aby pomocou neho vytvoril nejakú hodnotu (postavil fabriku a vyrábal tanky, kúpil si koňa a obrábal pole, kúpil zvieratá, ktoré vykŕmi, zabije a predá...). Za svoju prácu potom získa odmenu (peniaze), ktorou splatí dlh kapitalistovi a zvyšok spotrebuje na svoju obživu/zvýšenie svojej životnej úrovne/ ďalší rozvoj podnikania. Tento model by bol krásny a nemal by ani jednu chybu, keby sa do toho nezapojil tretí článok, ktorým sú úroky. Úroky sú totiž peniaze, generované peniazmi, hodnota, ktorá nemá reálne vyjadrenie, hodnota, ktorá virtuálne existuje, no ktorá nebola vytvorená. Vyberanie úrokov je ten problém, ktorý to všetko kazí, problém starý ako peňažníctvo samo, problém, ktorý ľudia identifikovali už pred tisícmi rokov.
Iným slovom úžera. Jeden z najväčších starozákonných hriechov, odsúdený starovekými Grékmi a všetkými náboženskými systémami, pijavica, ktorá saje a nič nevytvára.
Úžerníkmi sa vždy opovrhovalo, pľulo sa na nich a ukazovalo prstami. V špine a prachu prežívali svoje životy, kdesi na okraji spoločnosti, spolu s prostitútkami a žobrákmi, mali zakázaný vstup do chrámov.
A dnes nám títo ľudia vládnu. Úžera v našej demokraticko-kapitalistickej spoločnosti prekvitá, je legálna, ba dokonca sa teší poprednému spoločenskému statusu. Vysmiate pijavice, páni a dámy, oblečení v dobre šitých oblekoch, ktorí žijú z práce ostatných, sa promenádujú po televíznej obrazovke a akosi náhodou vždy pred Vianocami odovzdajú šek nejakému strašne postihnutému dieťaťu, na ktorom je suma, o ktorej sa tým, čo to sledujú, ktorí pri tom plačú, ani nesníva, hoci pravda je tá, že sú to oni, ktorí sa na tú sumu poskladali. Tisíce anonymných pracujúcich ľudí, o ktorých noviny napíšu jedine v prípade, že ich sused rozseká sekerou, si v blikote vianočného programu pomyslia, aký dobrý človek to musí byť, ten pán bankár, ten PÁN BANKÁR.
Ale pravda je tá, že pán bankár je slepí človek, vidiaci pred sebou jedinú vec, a tou je zisk. Sem však nepatria len bankári, ale všetci vlastníci kapitálu, to oni sú tí mysteriózni ONI. Jedno percento ľudí, vlastní štyridsať percent svetového bohatstva. Percento ľudí, ktorí žijú na úkor ostaných, ľudí, ktorí si platia politikov, aby za nich hrali to smiešne bábkové divadlo, ľudí, ktorí nás vedome ženú do priepasti otroctva a biedy.
Nemusíte byť Einstein, aby vám došlo, kam to všetko smeruje. Ekonomický rast nemôže pokračovať donekonečna, sme jednoducho obmedzený zdrojmi, a je len otázkou času, kedy sa to zlomí, kedy sa dostaneme do bodu, keď už nebudeme mať z čoho zaplatiť úroky.
A ten deň je veľmi blízko. To čo sa deje pred našimi očami, to, čomu bezprizorne prihliadame ako zvieratá vedené na porážku je najväčšia absurdita dnešných dní, výsmech slova logika.
To čo robíme je, že sa zadlženosť snažíme vyriešiť tým, že si požičiavame. Je to také hlúpe, ako to znie, nie je v tom žiaden háčik, žiadne ale, je to len čistá absurdita, ktorú na nás vykonávajú tí, čo sú hore, tí, čo sa chcú uistiť, že keď sa špirála nakoniec zrúti sama do seba, budú to oni, ktorým sa bude dĺžiť.
Všetky tie ekonomické balíčky, produkované po celom svete, slúžia iba na to, aby sa pri živote udržal moloch zvaný kapitalizmus, aby sa podarilo ešte aspoň na čas odvrátiť jeho nevyhnutné zrútenie sa do seba samého. Je to ako nočná mora z trápnym vtipom Andera z Košíc, v ktorom cigáň drží a natriasa mŕtvu babku v okne, aby poštárka doniesla dôchodok.
Rovnako ako on, vlády dopujú zomierajúci kapitalizmus, splácajú úroky požičanými peniazmi a predávajú nás a naše potomstvo do otroctva. Kto podľa vás zaplatí dlhy, ktoré máme? Dlhy, ktoré sú čoraz vyššie, a na ktorých stále narastajú ďalšie nezmyselné úroky. Kto ich zaplatí a kedy? Naše deti? Deti ich detí? A nebudú si aj oni požičiavať, aby mohli platiť? A dokedy to takto môže pokračovať? Generáciu, dve, tri? Dokedy budeme môcť natriasať mŕtvolu a veriť, že poštárka na to skočí a donesie dôchodok?
V dnešnej dobe spoločný svetový dlh presahuje sumu päťdesiatich triliónov amerických dolárov! Zo všetkých krajín sveta, len štyri nedĺžia peniaze nikomu inému!
Ako je ale možné, že celý svet dĺži peniaze sám sebe? Komu to vlastne dĺžime a skade tie peniaze vzal? Odkiaľ sa berú peniaze, ktoré nám požičiava a čo sa stane, keď sa rozhodne, že ich chce späť.
Nepotrebujeme vedro s vodou ako Nostradamus, aby som si predstavili, kam toto smerovanie speje. Speje totiž k dňu, o ktorom sa hovorí už tisícky rokov. K apokalypse.
Neviem si predstaviť, kedy k tomu dôjde, ale viem určite, že ak neprestaneme slepo kráčať jedným smerom, príde veľmi skoro.
A tiež viem, že v tento deň neprídu deviati jazdci apokalypsy a nespália svet, ale v tento deň sa budú medzi sebou vraždiť ľudia. A žiaden Ježiš Kristus nezlezie z kríža, aby nás zachránil, pretože on už raz zliezol. A neotvorí sa nebo a Boh nebude deliť ľudí na spravodlivých a nespravodlivých, na tých, čo chodili do kostola, a tých čo nie.
Mám smutnú správu pre všetkých, ktorý veria, že sa o nás niekto postará, že z neba zletí anjel, zamáva krídlom a odstráni globálne otepľovanie, pre ľudí, ktorí veria, že modlitbou zastavia gama žiarenie, že pokora aplikovaná v rohu tmavej izby zachráni svet. Nezachráni. Svet môžeme zmeniť iba my.
A to je na tom to najkrajšie, to je to, o čom hovorí Sartrov existencionalizmus. Na svete sme sami, všetko je v našich rukách. Nič nemusíme, iba môžeme. Ak príde koniec sveta, a ľudstvo vyhynie, nič zvláštneho sa vo vesmíre nestane. Slnko bude svietiť, planéty budú obiehať. Nik za nami nebude smútiť. Toto je naša šanca, žiť a spraviť zo života niečo špeciálne a krásne, niečo, čo je protikladom nebytia a ničoty.
Ale nemyslite si, že za to dostanete nejakú odmenu, náš život je totiž tou odmenou, to že sme tu, že prežívame zázrak zrodenia a života. Náš život je tu a teraz nemôžme sa spoliehať na nejaké nebeské kráľovstvo. Ježiš Kristus, alebo ktokoľvek, kto vložil tieto slová do jeho úst (a vážne nezáleží na tom, kto to urobil) už pred dvetisíc rokmi povedal, že „kráľovstvo nebeské“ bude na zemi. A ono tu buď bude, alebo nebude. Buď ľudia pochopia, ako majú žiť a budú šťastný, ale nepochopia a skončia. Je to prosté. Podstatné na tom je to, že to vyslovil niekto, kto kráčal po tejto zemi, kto bol človekom a je jedno, či to bol Kristus, apoštol alebo Mária Magdaléna. Podstatné je, že to vzišlo z nás, že vieme, že žiť sa dá aj inak, že to máme v sebe.
Nikdy nebudeme žiť v ideálnom svete, vždy budeme trpieť chorobami a nešťastnou láskou, túžbou po nesmrteľnosti, vždy budeme hľadať pravdu, ide však o to, aby sme si to spríjemnili a nie sťažovali neustálym bojom o moc, peniaze a hmotné statky. Dobro a zlo je vo vnútri nás, nie je žiaden Diabol s rohami a rozžhaveným kotlom, ani bradatý Boh. Nie sú ovce a pastieri. Každý z nás má v sebe ovcu aj pastiera, každý má v sebe Boha aj Diabla.
Momentálne žijeme na úkor iných, krv mŕtvych a trpiacich je aj na našich rukách, ale môžeme to zmeniť. Je to v každom jednom z nás. Toto nie sú keci z televízie, ja neponúkam nič napredaj, ani netvrdím, že k dosiahnutiu toho cieľa, potrebujete tenisky tej a tej značky, alebo mať otvorený účet v nejakej organizácii. Nepotrebujete.
A to je kľúč. Uvedomiť si, že nijaké oblečenie, auto ani nábytok z vás nespravia lepšieho človeka. Ja netvrdím, že všetci majú odhodiť svoj majetok a ísť do prírody, to je absurdné. Stačí len začať premýšľať a dívať sa na veci kriticky, nekonzumovať väčšinové názory a prikyvovať hlavou.
Jednoducho prestaňte podporovať trh, nakupujte iba to, čo naozaj potrebujete, nelejte vodu do bezodnej studne. Nechajte kapitalizmus, nech nám odhalí svoju pravú tvár, nech obluda konečne zožerie sama seba, a to čo zostane pozbierame a skúsime z toho spraviť niečo lepšie.
My nepotrebujeme revolúciu davu, štrngajúceho kľúčmi a spievajúceho pesničky, vykrikujúcich heslá, ktorým nerozumejú, nech to už myslia akokoľvek úprimne.
Potrebujeme revolúciu osobnej zodpovednosti, ľudí, ktorý konajú na základe argumentov, otvorených novým veciam a kritickému zmýšľaniu.
Na krátkom priestore som tu zhrnul veľké množstvo informácii, ktoré nepochádzajú iba z mojej hlavy. Touto problematikou sa zaoberám už nejaký čas a jej obsah presahuje možnosti môjho dnešného sobotného posedenia pri počítači. Veľa mnohovrstvových problémov som hlúpo sploštil a určite sa nájde mnoho kritikov, ktorý dokážu argumentačne vyvrátiť všetko, čo som napísal, ale o tom to je.
Pointa nie je v tom, aby som niekoho presvedčil, ale aby ľudia začali uvažovať nad vecami a nešli slepo s davom, aby nekývali bezradne plecami a netvrdili, že nič nezmôžu, keď opak je pravdou.
Ak to niekoho zaujalo a chcel by sa o problematike dozvedieť viac, tu je niekoľko odkazov:
http://filmy.itelka.com/zeitgeist-duch-doby
http://filmy.itelka.com/zeitgeist-addendum
http://filmy.itelka.com/peniaze-ako-dlh
http://video.google.com/videoplay?docid=3932487043163636261
http://www.baraka.cz/baraka/Baraka/b_2/b_2_alternativni_ekonomicke_sy.html
z literatúry odporúčam knihy
Timothy Leary: Chaos a kyberkultúra
William Raeper, Linda Smith: Myslenie západnej civilizácie
Pekný večer
