reklama

Children of men

Oslepení rutinou bežného života slepo kráčame vpred budúcnosti a čakáme na niečo, čo nás zachráni pred sivou realitou. A čas nám plynie pomedzi prsty a s ním aj zázraky každodenného života. Východ slnka, čistý vzduch, detský smiech. Zázraky sa predsa nedejú každý deň. Lenže veci, ktoré sú, odrazu byť nemusia a všedné sa môže premeniť na zázračné.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (5)

 Je 16. november 2027 a celý svet plače nad smrťou osemnásťročného Diega Ricarda, najmladšieho človeka na Zemi. Všedné sa stalo zázračným a na Zemi sa už osemnásť rokov nenarodilo žiadne dieťa. Slová o prachu, meniacom sa na prach, zrazu dostali úplne novú dimenziu. Bez detí nie je žiadna budúcnosť a bez budúcnosti žiadne sny.  A čo nám to vlastne zostane v rukách, keď zmiznú naše sny? Zase len prach. A na ten sa premenil celý svet. Ľudská civilizácia leží v troskách, zavládla anarchia. New York, Sydney, Moskva, kedysi pýchy sveta, teraz horia a v ich uliciach sa strieľa. Rabovanie a ničenie postihlo takmer celú Zem. Len Anglicko sa drží. Iba ono ustálo šok bezvýchodiskovosti a jediné chráni svetlo ľudskej civilizácie, udržuje spoločnosť v chode. A tak nečudo, že rovnako ako hmyzie oči magnetizuje neónová lampa, oči všetkých prisťahovalcov priťahuje Anglicko. A tí sa k nemu slepo hrnú v obrovských počtoch, vidiac v ňom poslednú nádej. No tu sa pod škrupinou archy civilizácie dejú zvláštne veci. Humanizmus a demokracia sa tu meria spolu s počtom rožkov a dostať ju len na prídel.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

  A práve sem, do sivého Anglicka, plneného klietok, napchaných utečencami, nás pozýva príbeh filmu Alfonsa Cuaróna. Je to výlet do blízkej budúcnosti, pohľad do alternatívneho vesmíru. No napriek svojej sci-fi povahe, je to výlet deprimujúco reálny. Obrazy, ktoré nám ponúka vymyslený film, sú totiž až mrazivo podobné tým, ktoré vídame každý deň v televíznych novinách. Boj o politickú moc, práva utečencov, rasová a národnostná nenávisť, dekadentnosť v smerovaní civilizácie, ľudský egoizmus a krátkozrakosť, násilie a depresia zo sivej reality. V televízii ich vnímame oddelene od nás, pretože sa vždy odohrávajú niekde ďaleko, tam, kde sa nás to netýka, no tento film ich ukazuje všetky pokope a ony, absurdne zväčšené lupou budúcnosti, zrazu naháňajú strach. Sú tak pre nás akýmsi strašiakom, no zároveň aj posledným varovaním, ukazujúcim ako málo chýba, aby sme o všetko prišli, aby sa civilizácia rozsypala ako domček z karát.   Príbeh Children of men však nie je iba bezduchou depresiou, majúcou za účel zraziť nás na kolená. Je to príbeh o ľudskosti, o tom, že sa jednoducho netreba vzdávať a že aj z najhlbšej temnoty k nám môže doraziť svetlo. Príbeh o tom, že dobro, akokoľvek pateticky to môže znieť, predsa len má šancu vyhrať a že úprimnosť a naivita občas pomôžu viac, ako zbraň s plným zásobníkom. Príbeh o tom, že život nie je čierno-biely, že každý z nás má v rukách moc a záleží iba na nás, ako ju využijeme.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

 Kostru príbehu potom režisér Alfonso Cuarón zručne obalil hustou a lepkavou atmosférou, ktorú vytvoril majstrovským spojením vizuálnej a hudobnej stránky, s excelentným hereckými podaním. Pod jeho vedením zažiari hviezda Cliva Owena, ktorého postava nie je nijako netypická. Práve naopak. Zamyslených „drsňákov“ so smutným pohľadom a sklonom k pitiu sme už videli mnoho. No v Owenových rukách sa klišé mení v poddajnú hmotu a on z nej formuje postavu veľmi ľudskú. Postavu, ktorej veríme, ktorá je reálna a prirodzená, aj napriek tomu, čo sa vôkol nej deje. Postavu muža, ktorý vie plakať, no ktorý sa pod tlakom okolností dokáže správne rozhodnúť a konať. Smrť totiž obchádza navôkol a na zemi zostáva ležať mnoho tiel. Spojencov ubúda, len on sa akoby zázrakom prediera smršťou striel. No my mu to veríme. Kto iný by sa dokázal vyhýbať guľkám tak dlho, ako ten, ktorý žiadnu nevystrelí.   

SkryťVypnúť reklamu
reklama

 V roli zachraňovanej mu potom výborne sekunduje Clare-Hope Ashitey, ktorá si zahrala rolu mladej černošskej emigrantky. Jej postava oplýva kúzlom naivity, dobráckosti, no zároveň aj ženskej sily.     Vo vedľajších roliach potešia najmä  Michael Caine v roli Jaspersa, hipisáka a novinára na dôchodku, starajúceho sa o nepríčetnú manželku, ktorý si aj napriek bezútešnej situácii zachováva úsmev a lásku a Julianne Moore, ktorá je ako vždy charizmatická a veľmi ženská, a ktorej skorý odchod patrí k najsmutnejším momentom filmu.

 Poteší aj to, že tvorcovia sa vyhli klasickému čierno-bielemu charakterizovaniu postáv, a tak aj zlé postavy konajú v záujme vyššieho dobra a napríklad hlavný dobrák je spočiatku motivovaný najmä potrebou peňazí. Aj toto napomáha filmu v jeho realistickosti a uveriteľnosti.  Keďže sa príbeh odohráva v budúcnosti, veľmi dôležitú úlohu tu zohráva vizuálne stvárnenie. Budúcnosť je to blízka, a tak sa autorom jednoduchým trikom podarilo vytvoriť dokonalú ilúziu. Architektúra Londýna je viac-menej rovnaká, len veci, ktoré dnes vídavame v hi-end magazínoch sa dostali do ulíc a stali sa z nich predmety bežnej spotreby. A tak sú obrovské LCD displeje, prehrávajúce videoreklamu, súčasťou mestskej dopravy a elektronikou prepchané autá budúcnosti brázdia sivé a studené ulice. Nie sú to však tie typicky nablýskané a super aerodynamické modely z klasických sci-fi. Sú nevýraznejšie, jednoduchšie, bežnejšie, ale práve preto sú zaujímavejšie.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

 Asi najväčší podiel na atmosfére má však hudba a zvuky samotné. Hudobný motív Johna Tavenera, tiahnuci sa celým filmom, je jemný, no emocionálne veľmi silný. Vo filme je symbolom smútku a vždy sa vynára v tých najdojímavejších scénach. Je rozlúčkovou piesňou so starým ľudstvom, no zároveň kdesi v hĺbke, nesie odkaz nádeje. Počas celého filmu sa nám nenápadne dostáva pod kožu, vytvára smútočnú náladu a v závere mnohých doženie k slzám. Ostatné skladby, počnúc Rolling Stones, Beatles a King Crimson, cez Radiohead až k „Zenovému“ Aphex Twin, sú vyberané veľmi citlivo, tak, aby priam otvárali hlavu a umožňovali obrazom plynúť priamo do našej mysle. Okrem všadeprítomnej depresie z nich však vyžaruje aj anglickú aristokratickosť. Veľmi zaujímavo tiež vyznieva rozdielne snímanie zvuku v rozdielnych priestoroch. Hudbu tak vnímame inak vo vnútri auta, inak v podzemnej garáži Theovho bratranca a inak, keď je v pozadí. Jednoduchým spôsobom tak autori rozbili stereotypnosť a pridali ďalší zaujímavý prvok. 

  U zvukov potom zaujme najmä ich výborné realistické prevedenie a kontrastnosť. Z ticha sa veľmi často prechádza do silného hluku a naopak. Rytmika zvuku často udáva tep diváka a vťahuje ho hlbšie a hlbšie do deja.

 Vyvrcholením celkového výrazu filmu je jeho drobnokresba. Pôsobivé obrazy sú tu totiž striedané z malými detailmi, žiadna scéna nie je prvoplánová a skladá sa z dvoch, no často krát aj z viacerých vrstiev. Nápisy na stenách, odkazy, deje odohrávajúce sa na pozadí iných dejov. Asi najkrajším príkladom je záber, ktorým sa končí scéna rozhodovania o ďalšom postupe medzi členmi Fishes. Je ňou detailný, kontrastne zaostrený záber, na tvár mačiatka, ktoré sa zakvačí na nohu hlavného hrdinu. A v jej tvári, v sekundovom mňauknutí, sa nám odhalí veľká časť filmu. Je to veľmi silná parabola, obraz vecí budúcich. Film rozhodne patrí medzi tie, ktoré sa oplatí pozrieť si opakovane a so zatajeným dychom sa tu dá pozorovať hĺbka remeselnej práce.

 Kamera a strih napokon robia z filmu thriller, film so silným vnútorným rytmom. Často krát nás nechá oddýchnuť a nasávať atmosféru, ale to len preto, aby nás o niekoľko minút obrala o dych. Klamlivú idylu zvyčajne strieda peklo, ktoré končí v tichej depresii. No nikdy nie tak, ako sme to už videli. Scéna strieda scénu a my si občas musíme pripomenúť, že k životu potrebujeme kyslík. Kamera je takmer celú dobu očami zvedavého spoločníka, našimi očami. Ponúka nám neuveriteľne atmosférické, priam monumentálne obrazy. Bojové vrtuľníky letiace ponad pole, zuhoľnatené dymiace telá kráv vedľa cesty, sivé londýnske ráno, ktorého sa dotýka zubaté slnko. Kamera je živá, zvedavo sa obzerá a veľmi silno imituje pohyb hlavy. Najsilnejšie to cítiť v akčných scénach. Spolu s Theom tak bežíme po frontovom poli, skrývame sa za roh, spoza ktorého potom vykukujeme, spolu s ním sa krčíme pri zemi, aby sme unikli svišťaniu guliek a keď sa krv jedného z ľudí blízko nás rozprskne na objektív kamery, cítime ju na tvári. Preto nás scény tak pohltia, preto nám srdce búši tak hlasno.

 Na záver musíme ešte raz pochváliť režiséra Alfonsa Cuaróna, ktorý nám naservíroval  veľmi výdatnú, no zároveň trpkú porciu, ktorá je tak smutná ako je reálna. Ukazuje v nej, aké katastrofické následky môže mať zmiznutie detského plaču, ktorý nás ráno tak strašne otravuje v autobuse, ukazuje, že humanizmus sa končí tam, kde sa končí rad na chlieb, že čo i len pri náznaku toho, že by sme sa mali čohosi vzdať sa meníme na zvery strážiace si jaskyňu. I keď trochu prehnane, no o to naliehavejšie, ukazuje na problém prisťahovalcov a na to, ako ľahko zabúdame, že aj oni sú ľudia.

   No nenecháva nás odísť z prázdnymi rukami. Na cestu domov nám pribaľuje aj nádej, malú a krehkú ako novorodenec. Nádej, že smrť vystrieda život, že každou generáciou sa ľudstvo posunie ďalej a že kruh života sa nepretrhne, ale dospeje do svojho naplnenia.

Marek Grajciar

Marek Grajciar

Bloger 
  • Počet článkov:  10
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Mhmm Zoznam autorových rubrík:  SnárSúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

752 článkov
Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu