Ľadový princ

Autor: Marek Grajciar | 6.3.2013 o 9:45 | (upravené 7.3.2013 o 11:28) Karma článku: 6,25 | Prečítané:  290x

Tučné biele vločky nehlučne padajú na ľadovú plochu. Kľačí na kolenách a pozoruje puklinu. Modré otepľovačky má mokré, z nosa mu pomaly kvapkajú sople, ale on si to nevšíma, je príliš zamyslený, príliš potopený vo svojom svete. Kus dreva, vyplavený na breh priehrady kedysi na konci jesene, používa ako primitívne dláto. Puklina niečo znamená a on musí zistiť čo. Malou rukavicou zoškrabúva namrznutý sneh, leští kúsok ľadu, neúnavne pokrývaný bezvládnymi telami vločiek. Ľadová masa pod ním tlmene puká a duní.

 

Hlasy ostatných detí, kričiacich a hrajúcich sa spolu ďaleko od neho, vníma iba na hranici vedomia a filtrom svojej predstavivosti ich premieňa na škrekot divných vrán. Občas sa k nim pozrie, aby zistil, či ho nehľadajú, aby im mohol povedať, že ho ich hlúpe hry nebavia, že našiel niečo dôležitejšie, čomu sa musí venovať, no deťom evidentne nechýba. A tak sa znova a znova ponára do sveta, v ktorom je jediným kráľom, ako archeológ putuje po stopách nepochopiteľnej pukliny.

Zvuk blížiaceho sa puku ho znova vytrháva, mihne sa mu pred očami. Skupina chlapov, hrajúcich hokej na druhej strane pri brehu, máva rukami. Otec na neho kričí, aby sa neváľal po ľade, lebo ochorie, a aby sa zdvihol a doniesol im puk. Najskôr sa tvári, že nepočuje, no keď otec skríkne hlasnejšie, neochotne poslúchne. Nejaký chlap z vrecka vytiahne náhradný puk, hra pokračuje, opäť si ho nik nevšíma.

Nahnevane sa šuchoce vpred, nechápajúc, prečo ho vkuse niekto musí otravovať. Cestou ho napadne, že by im puk nemusel vrátiť, mohol by tvrdiť, že ho nenašiel a skryť si ho doma do plechovej škatule k vojakom alebo by ho mohol v škôlke za niečo vymeniť. Alebo ho len tak zahodiť do vody.

Ostrý vietor mu fúka do tváre a rozhojdáva reťaze hrádzovej konštrukcie, ktorými v lete vyťahujú člny z vody, no ktoré teraz beznádejne visia ako nohy obesenej nedele.

Zohne sa po puk a uvedomí si, že čosi je nezvyčajné. Sneh, do ktorého sa zaboril vytvára zvláštnu nerovnosť, nezmyselný hrboľ, ktorý tu nemá čo robiť, ktorý pod sebou niečo skrýva. Na sekundu primrzne a váha, akoby ešte zvažoval možnosť, že odíde a nepozrie sa, no vnútri pomaly cíti, že to nedokáže. Zvezie sa na kolená a pomaly zoškrabe tenkú vrstvu snehu, vidí, že do ľadu pod ním je niečo vmrznuté. Niečo, čo ho chce a volá ho k sebe. Nie je cesty späť. Ruka, ktorá už nepatrí jemu, horúčkovito šúcha ďalej, rozširuje a leští temné okno, smerujúce do sveta na druhej strane ľadu.

Vyčistená plocha má veľkosť ľudského tela, kľačí uprostred nej a strnulo sa díva na ženu, vmrznutú niekoľko centimetrov pod ním. Leží tam nahá, natiahnutá ako plachta na vode, roztiahnuté ruky aj nohy má stuhnuté ako v marcipánovej poleve. Bieloba jej tela sa takmer stráca v ľade, no dva fialové kruhy bradaviek a nevyholený rozkrok ju určujú ako body na mape. Tmavý otvor roztvorených úst, vyplnených zmrznutou vodou, je roztvorená brána, hypnoticky ho vťahujúca do seba. Je strnulý, chcel by kričať, ale iba sa chveje.

Oceľové mračná nad jeho hlavou sa prevaľujú z boka na bok, ľadová masa dunivo praská, kdesi v diaľke splašene škriekajú vtáky, no zvuky, ktoré k nemu doliehajú si takmer neuvedomuje, akoby prichádzali z obrovskej diaľky, akoby nie žena, ale on bol obalený vrstvami ľadovej izolepy. Chlapi prestanú hrať hokej, otec na neho niečo kričí, no on nereaguje, ani sa nepohne, len sa díva do roztvorených temných úst zmrznutej ženy, na prvé nahé ženské telo v živote.

 

Okolie hustne čerstvo prichádzajúcou tmou, postupne obaľujúcou kmene stromov,  drevené lavičky a betónový múrik na hrádzi. Červené svetlo policajného majáku ju pretína ako pravidelný výkrik, no ona sa zakaždým scelí ako mútna voda.

Sedí v ich novom sedane a spoza okna všetko pozoruje. Otec stojí s dvoma policajtmi pri brehu, vzrušene gestikuluje. Motorovou pílou okolo jej tela vyrezávajú kruh, jej zvuk sa zatína do krajiny ako oceľové zuby na jej páse. Navŕtajú niekoľko skôb a vytiahnu ju. Siluety dedinčanov, motajúcich sa na brehu, sa z miznúcim svetlom zmnožujú. Postávajú tu a fajčia, šepkom náruživo debatujú. Otvorí dvere a vyberie sa za otcom. Hnevá ho, že musí sedieť v aute sám a nik o neho nejaví záujem. Veď ju predsa našiel on, patrí mu! Nik sa ho však na nič nepýta, cíti sa ako neviditeľný. Čerstvý sneh sa mu pod nohami prebára, ide sa mu ťažko, no aj tak sa odhodlane derie vpred. Po pár krokoch si ho všimne suseda, zdvihne ho na ruky a odnesie späť, dvere auta sa pred ním opäť zabuchnú ako železná brána.

 

Doma ho víta bledá tvár mamy s vydesenými očami a tanier, z ktorého sa parí. Kuchyňa, rozpálená suchým teplom radiátorov, útulne žiari v tlmenom svetle krepového lustra, visiaceho nad stolom. Mama z neho stiahne mokré otepľovačky, dá mu suché pančušky a usadí ho za stôl. Buchty na pare, ktoré narýchlo vytiahla z mrazničky a ohriala v mikrovlnke sú jeho najobľúbenejšie jedlo, no dnes akosi nemajú chuť, ani hrubá vrstva kakaa, ktoré mu dovolí na ne prisypať, tomu nepomáha. Chutia ako teplé linoleum, naťahuje ich a prežúva až ho bolí sánka. Nakoniec to vzdá, napije sa teplého mlieka a vyberie sa k televízoru.

Dávajú nejakú hlúposť, ktorá ho nezaujíma, veľké tváre zle namaľovaných tiet kričia jedna na druhú, striedajú plač s hysterickým smiechom. Po čase je z toho už len hučiaca a blikajúca hmota, ktorá tlačí na jeho ťažké viečka.

Z kuchyne k nemu doľahne šepot rodičov, tlmený na hranicu počuteľnosti. Vezme diaľkové a trochu stíši, aby k nemu doľahlo aspoň pár slov, tuší, že rozprávajú o žene, ktorú našiel, no oni akoby o tom vedeli, čím tichšia je televízia, tým tichšie sa bavia, nezachytí ani jedno slovo.

 

Pod modrou perinou, vzorovanou ušatými medveďmi, ktorí varia, perú, jedia a hrajú futbal, je zababušený až po krk. Mama sedí na kraji postieľky, teplou veľkou rukou ho hladí po čele a hebkých hnedých vlasoch. Chce, aby mu prečítala rozprávku, tak sa zdvihne a z police vytiahne hrubú knihu, položí si ju na kolená a začne listovať. Keď jej povie, že chce rozprávku o Ľadovej kráľovnej, na chvíľu sa zarazí, akoby jej cez tvár prešla neviditeľná ruka, no nakoniec ju nalistuje a začne čítať.

Oči má zatvorené, no nespí. Na temnej vnútornej strane viečok sa mu odohráva vlastná verzia, Janíkom je v nej on a namiesto Marienky má Elišku. Mamin hlas je tichý, rytmický a pokojný, jej slová v ňom tvoria obraz za obrazom. On, hrajúci sa s Eliškou v malom temnom domčeku uprostred zimy, Ľadová kráľovná, nazerajúca ku nim cez zamrznuté okno, jej nádherný kočiar, do ktorého ho pozýva, chlad srdca po jej dotyku, nevyhnutnosť svojho odchodu. A potom si predstavuje Elišku ako za ním plače, ako je jej smutno a ide ho hľadať. Tá predstava ho dojme vo svojej kráse, teplý pocit toho, že ho má rada, že jej na ňom tak záleží, že sa obetuje a trpí len preto, aby mohla byť s ním, sa mu rozlieva po celom tele. Vidí pláne ľadu, po ktorých putuje pri jeho hľadaní a temné lesy, v ktorých sa stráca, vidí, ako ho nakoniec nájde, chladného uprostred snežného paláca, oblečeného do krásnych šiat, no znecitliveného, ako ho horúcimi slzami rozpúšťa, objatím vyslobodzuje...

Mama dočíta a potichu zaklapne knihu, zdvihne sa, po špičkách odchádza. Otvorí oči a zadíva sa ňou, no je už k nemu chrbtom, odchádza z miestnosti, priviera dvere a zháša svetlo.

V momente vypnutia, jeho ožiarené oči oslepnú, na chvíľu sa všetko ponorí do absolútnej tmy. Po niekoľkých nádychoch si začne privykať, rednutie čiernej, získavajúcej nové ľahšie odtiene, formuje izbu do povedomého tvaru. Čierne obrysy nábytku začínajú vyliezať ako tiene pri východe slnka, po každom žmurknutí je izba zreteľnejšia a zreteľnejšia. Zamatová čerň mizne do rohov, pod nábytok a pod posteľ, sťahuje sa ako voda odtekajúca do výlevky. Už jej takmer niet, a tak opäť žmurkne, no keď sa zadíva znova, uvedomí si, že niečo je zle. Na holej stene oproti sa čerň zhlukla do nezmyselnej podoby, ktorá tam nepatrí.

Zatvára oči a ráta do päť, verí, že keď ich otvorí, všetko bude tak, ako má byť.

No čerň je stále tam, nezlomná vo svojej zlovestnosti. Očami, ktoré sa už teraz bojí zatvoriť, ju strnulo pozoruje. Jej jemne bzučiace hrany opisujú tvar až príliš podobný ženskému telu. Nadýchne sa a pichne ho v srdci, odrazu cíti, že tam musí byť ona. Chce otvoriť ústa a vykríknuť, zavolať rodičov, alebo kohokoľvek, kto by mohol prísť a zachrániť ho od nej, no nedokáže to. Nedochádza mu vzduch, ústa mu klapú naprázdno. Paralyzovaný leží a nedokáže pohnúť ani len rukou, a tak len vytreštenými očami sleduje tú nehybnú tmu naproti sebe. Čaká, či sa pohne smerom k nemu, aby ho vzala, no nič sa nedeje, tma na neho neútočí, no ani neustupuje. Oči ho pália a režú, má však strach čo i len žmurknúť, bojí sa, že sekunda nepozornosti by ho stála život.

Čas je priamka odnikiaľ nikam, kúskovaná tikotom starých hodín, zvuk ktorých k nemu dolieha z kuchyne. Návaly strachu sú ako morské vlny, prichádzajú a opadávajú v pravidelnom rytme. Telo mu neustále znova a znova zalieva silná búšivá horúčosť, zdá sa mu, že sa z toho nikdy nedostane, alebo jedine tak, že mu praskne srdce, že prestane dýchať, že sa rozpadne, rozleje alebo...že ho tma konečne pohltí.

Noc stagnuje, no nakoniec sa po dobe, pôsobiacej ako nekonečno, prevalí na svoju hranu, prchá z izby nepozorovane a vo fázach ako séria fotiek. Na chodbe sa ozve vzdialené buchnutie, rodičia vstávajú do práce. Žmurkne a ona je odrazu preč, miestnosť bledne vo svetle sivého raného svetla.

 

Na zmrznutej ulici sa šmýka, mama ho, držiac za ruku, vedie do škôlky. Malými nohami robí rýchle kroky, aby jej stačil, ponáhľajú sa, lebo ráno zase na niečo zabudla a bojí sa, aby neprišla neskoro do práce. Priesvitná stena únavy ho oddeľuje od sveta, všetko je bledé a stíšené.

Z dňa je sled krehkých obrázkov, rozpadajúcich sa v momente, keď sa ich dotkne. Chvíľu pred obedom ich učiteľka pooblieka, vyberú sa von na vzduch.

Na dvore sa deti rozdelia do obvyklých skupín, on postáva stranou a pozoruje Elišku. Zase je v strede pozornosti, obkolesená svojimi kamarátkami, bráni sa hlúpym výpadom chlapcov, ktorí do nej hádžu snehové gule. Sadne si na hojdačku a v predstavách ju zachraňuje. Stavia sa pred ňu a vlastným telo odráža všetky útoky, až kým vysilene nepadne na zem. Ona sa nad neho skláňa, hladí ho a ďakuje mu.

Dá si dole rukavicu a pozoruje svoju malú ruku, po chvíli ju zaborí do snehu. Cíti chlad, jemné tŕpnutie v prstoch. Zvláštny pocit sa rýchlo začne meniť na bolesť a pálenie, no odoláva. Díva sa na ňu, akoby nebola jeho a ona tŕpne, bolesť sa transformuje, vystreľuje tlmenejšie. Nakoniec ju vytiahne, dotýka sa jej druhou rukou, má pocit, že je drevená. Zdá sa mu to zvláštne a trochu odporné, nevie si to vysvetliť. Niekoľkokrát si po nej silno capne, no úder doznieva iba z diaľky.

Začína jemne snežiť, holé stromy sa ako kosti obalené kožou kývajú vo vetre, deti hulákajú. Zvolávajúci hlas učiteľky ich upokojuje a organizuje do živej množiny, sťahujúcej sa ako slučka, idú späť dovnútra.

 

V miestnosti na spanie sa skláňa nad posteľou a napráva si perinu. Poobedný ruch dosahuje vrchol, deti sa melú pomedzi lehátka naukladané tesne vedľa seba, prekrikujú sa, strkajú a naháňajú, využívajú posledný moment, kedy pri nich učiteľka nie je, pretože v umyvárke stojí nad dvoma deťmi, ktoré sa stále pravidelne pocikávajú a núti ich pred spaním ísť na záchod.

Poobedný spánok neznáša, pretože sú to dve hodiny nudy, ktoré musí bez pohnutia preležať, no zároveň sa naň teší, pretože náhoda mu pridelila posteľ hneď vedľa Eliškinej. Perinu si dlho a zložito napráva, tvári sa pri tom veľmi zamestnane, no periférne sa na ňu díva, vidí, že ho spýtavo pozoruje.

-Ty si včera našiel tú pani?-

Prikývne a otočí sa k nej, snaží sa tváriť normálne.

-Bola úplne biela...-

Na posteľ vedľa sa zvalí tučný starší chlapec.

-Naši vraveli, že bola holá...že vraj ťa to iste poznačí!-

Sčervenie, no nijak nereaguje, ani sa na neho neotočí, len stisne pery.

-Vieš o tom, že keď sa dívaš žene na cicky, tak ti do rána narastú? Ukáž!-

Vrhne sa na neho, chytí mu pútka tielka a v sekunde ich stiahne až k bruchu, odrazu je pred Eliškou polonahý.

-Aha, cicky, pozrite si jeho cicky!-

Je paralyzovaný a v šoku, chce sa mu kričať a udrieť ho, no nemôže, je silnejší, drží mu ruky pri tele. Deti sa rehocú a kričia, Eliška sa zahanbene otáča na druhú stranu a prikríva sa perinou. Je neschopný akejkoľvek reakcie. Trvá to len chvíľku, no potom ako ho pustí, mu celá scéna znova a znova vyskakuje pred oči, každým návratom obludnejšia, zalieva ho pocit absolútneho poníženia. Vo dverách sa zjaví učiteľka s poslednými opozdilcami. Všetci už ležia pod perinami a dusene sa smejú, až kým na nich nervózne neskríkne, aby už spali.

Miestnosťou sa rozľahne ticho, on sa pod perinou stočí do najmenšej možnej polohy. Neskutočne sa hanbí, cíti, že toto je najhoršia vec, aká sa mu v živote stala.

Bezsenný spánok, do ktorého temnoty sa prepadne, príde neočakávane. Jeho prázdnosť je upokojujúca a sladká.

Keď ho učiteľka jemným klepaním budí, chvíľu mu trvá, kým sa zorientuje. Väčšina detí je už dávno oblečená, sedia pri stolíkoch a oknom vyzerajú na prichádzajúcich rodičov, ktorí ich postupne chodia brať domov.

 

Mama ho vyzdvihne, až keď sa ulica za oknom ponára do šera. Vonku je chladno a prázdno, na domoch lemujúcich cestu žiaria okná, za ktorými sa odohrávajú domácke scenérie. Mamina tvár je zvláštne smutná, mysľou je niekde inde, no po chvíli sa k nemu otočí.

-Ako bolo v škôlke?-

-Dobre.-

-Čo ste papali na obed?-

-Fašírku a kašu.-

-Pani učiteľka vravela, že si dnes spal najdlhšie, pochválila ťa.-

Neodpovie nič, len mykne plecami.

-Mami?...je pravda, že keď vidím holú tetu, tak mi narastú prsia?-

-Ale prosím ťa...nie. Kto ti povedal takú hlúposť?-

Znovu len mykne plecami.

-Chceš na večeru chlebík vo vajíčku?-

-Hej.-

Zahnú na cestu k domu, na chodníku sa pred nimi vynorí zhrbená silueta babičky, naťahuje krk, kýva na jeho mamu.

-Suseda, viete už niečo?-

Otočí sa na neho a pošle ho k bráne. Čaká, až kým ju za sebou nezavrie, potom začne potichu rozprávať. On sa tam však zastaví a cez škáru medzi stĺpikmi ich pozoruje a načúva.

-Nevedia čo je zač, nenašli sa žiadne doklady, nie je ani na zoznamoch nezvestných...-

-Tak nech ju odtiaľto čím skôr odvezú, čo my máme s ňou?!-

-Nikto nevie, čo sa vlastne stalo, fotku dali do novín, no nik sa neozval. Ak ju za pár dní neidentifikujú, pochovajú ju u nás.-

-Boh nás ochraňuj, ešte to by nám chýbalo!-

Mama kývne plecom a rozpačito sa otočí k bráne, je to príliš prekvapivé, aby si to uvedomil a stihol sa uhnúť, zbadá jeho siluetu v škáre.

-Musím už ísť, treba mi robiť večeru...-

Pozdravia sa a mama odchádza. Snaží sa cúvať pomaly, nechce aby počula zvuky jeho krokov, stále dúfa, že ho neodhalí, že sa dostane za roh a dovnútra skôr, ako ona k bráne, no nestihne to. Roztvorí dvere a vidí ho, už je pripravený niečo si vymyslieť, no mama mu nič nevyčíta, chytí ho okolo malých ramien, idú dnu spolu.

 

S hlavou opretou na otcovom širokom ramene pozerá večer futbal. Oči mu klipkajú, každú chvíľku sa prepadá do malého spánku, z ktorého ho vytrhávajú otcove vzrušené pohyby, kopírujúce vývoj hry. Z kuchyne sa ozýva monotónne zavýjanie šijacieho stroja, na ktorom sa mama zúfalo snaží upraviť svoj starý kostým kvôli podnikovému večierku, mieša sa s mrmlaním rádia, ktoré pri tom počúva. V momentoch bdelosti sa díva na dianie v televízore, ale nudí ho, nerozumie tomu, čo sa tam deje, no je rád, že nemusí byť sám. Myšlienky na predošlú noc v ňom cez deň zvláštne vybledli, no aj tak po nich ostal nepríjemný pocit. Díva sa na hodiny a uvedomuje si, že je čas, keď by mal ísť do postele, no rodičia, pohrúžení do svojich činností, na to asi zabudli. Napadne ho, že dnes nebude musieť ísť spať, že v tejto bezpečnej konštelácii s hučiacim televízorom, rádiom, šijacím strojom a rozsvieteným svetlom na chodbe vydržia až do rána, a tak je ticho, dúfa, že keď sa nepohne, ekvilibrium zostane zachované.

No šijací stroj nakoniec ustane, mama na neho volá, aby si šiel umyť zuby a spať.

 

Líha si do postele a už dopredu sa desí. Ešte predtým, ako sa svetlo zhasne, skúma miesto, kde sa mu včera zjavila, no nič zvláštne tam nevidí. Snaží sa v hlave vybaviť si mentálny obraz z predchádzajúcej noci, aby  ho v svetle mohol rozložiť, no nejde mu to. Veľkými smutnými očami sa díva na mamu a spytuje sa jej, či by pri ňom nemohla dnes spať, no ona ho len pobozká na čelo a povie mu, že už je veľký chlap, má ešte veľa roboty, ktorú musí dnes dokončiť. Odchádza a zhasína, chce sa mu plakať.

S vypnutím svetla zavrie nasilu oči, hovorí si, že sa nepozrie. Srdce mu však búši aj tak, predstavivosť pracuje, obraz sa pred ním tvorí aj napriek tomu, že teraz nechce.

Nevydrží to a pozrie sa, tajne dúfajúc, že tam nič nebude, no tanec tieňov odznova kopíruje rituál zo včera, čerň sa rozľahne do identickej konštelácie.

Dýcha nahlas otvorenými ústami, uprene sa sústredí, odrazu má pocit, že niečo je inak. Kraje siluety dnes víria silnejšie, akoby do seba niečo nasávali. Zmena sa deje za hranicou zachytiteľnosti, nedokáže zaznamenať ani najmenší pohyb, no zároveň si uvedomuje, že sa v čase mení. Obrys, ktorý bol noc predtým plochý, sa naplňuje objemom, vystupuje zo steny. Žena sa pred ním otvára pomaly, ako lupene kvetu na ranom slnku, do priestoru vystupujú najskôr ostré konce pŕs, potom brucho a predné strany stehien, tvár.

Stojí priamo nad ním a roztvorenými očami ho pozoruje. Je biela, nahá a krásna, čierne dlhé rovné vlasy jej splývajú okolo krku dozadu, strácajú sa v tme. Nevie, čo od neho chce, nevie čo povedať a tak ju len ležiac pozoruje. Svetlo mesiaca jej obkresľuje tvár, rovný nos, pekne krojené modré pery, z tmavých jamouk svietiace oči.

Sadne si k nemu na posteľ a pohladí ho, no nie ako mama. Jej ruka je jemná, ale ľadová, prebehne ním mráz. Druhou rukou stiahne z neho perinu a hodí ju na zem. V tvári má pokoj, nedá sa z nej nič prečítať. Postupne mu rozopne gombíky na pyžame a stiahne mu ho dole. Je mu zima, chveje sa, no nevydá ani hlások. Spod hlavy mu nakoniec vytiahne vankúš a tiež ho odhodí. Leží nahý na bielej plachte ako na operačnej doske, očami miery kolmo na strop nad ním, neodváži sa ani pohnúť.

Cíti, ako si líha vedľa neho, pomaly ho objíma materským objatím, ktoré je ľadové, no ktoré nepáli a nebolí. Povrch tela akoby mu obalila chladivá hmota, ktorú zľahka cíti, no ktorá zároveň udržuje jeho rozhorúčené vnútro. Žena si ho privinie blízko až k svojmu telu, pritlačí si ho na prsia a on sa k nim prisaje ako magnet. Všetko navôkol bledne, rozpúšťa sa do biela.

Ležia na krištáľovej posteli uprostred zimného paláca. Navôkol je prázdno a ticho, zo stien padajú drobučké vločky. Ľadový strop nad nimi je ako zrkadlo, do nekonečna zmnožuje ich odraz. Zrazu si spomenie na Elišku a začne plakať. Žena ho prestane hladiť, vstane a odchádza. Prekvapene sa za ňou díva, až kým ho z paláca neoddelí tma.

 

Mama ho ráno nájde nahého na posteli, je zaskočená a trochu hysterická, behá po izbe a spytuje sa, prečo to urobil. Bojí sa zmieniť mŕtvu ženu, vie, že by mu neverila, tak len povie, že mu bolo veľmi teplo.

Cestou do škôlky je stále ešte rozčúlená, vkuse niečo rozpráva, no on jej slová nevníma. Jediné, na čo sa dokáže sústrediť je para vychádzajúca v mraze z jej úst a fakt, že napriek tomu, že dýcha zhlboka a rýchlo, jemu sa pri ústach žiadna netvorí.

 

V škôlke sa hrajú na nejakú divnú verziu rozprávky a učiteľka núti deti, aby zapojili všetkých. Eliška je ako vždy princezná, unesená zlým drakom a uväznená v nedobytnej pevnosti, vystavanej z veľkých prázdnych kartónových škatúľ, poukladaných na seba v rohu spoločenskej miestnosti.

Stojí obďaleč a čaká, kedy mu pridelia rolu. Princ je už vybratý, no nemrzí ho, že to nie je on. Už dávno prestal veriť, že by ho niekedy mohli vybrať na túto úlohu.

Nakoniec má hrať včelu, ktorá princeznú nájde a príde to oznámiť princovi, a tak potichu bzučí a motá sa v kruhoch. Chlapci v rohu sa hádajú, princ by najradšej okamžite nastúpil do akcie, papierovým mečom rozsekal obludu a získal svoju odmenu v podobe nádhernej panenskej princeznej, no ostatní ho odtláčajú, vysvetľujú mu, že tak ľahko to nepôjde, že najskôr musí prekonať iné nástrahy, a tak sa začne cvične presekávať štatistami, hrajúcimi lesné obludy.

On medzitým krúži stále bližšie a bližšie k Eliške. Tá, spolu s kamarátkami, hrajúcimi kontesy, umelými slzami plače nad svojím nešťastím.

Všimnú si ho a niečo mu hovoria, no on na otázky odpovedá bzukotom. Volajú ho k sebe, a tak priletí. Hladkajú ho ako malé zvieratko, volajú na neho Včielka a on má z toho zvláštne príjemný pocit. Nakoniec si sadne k Eliške a tá mu pošepká do ucha.

-Leť včielka, priveď mi princa, nech ma zachráni.-

Poslušne prikývne a bzučiac sa zdvihne, krúžiac sa vyberie ku skupinke chlapcov. Princ už unavene sedí na stoličke, boj v imaginárnom lese ho vyčerpal, vraví mu aby ju šiel zachrániť, no jemu je to jedno, akosi sa mu už nechce, zaujalo ho niečo iné.

Učiteľka sa dvíha, káže deťom poukladať hračky späť do škatúľ, za chvíľu má byť obed. Bzučiac sa teda vracia, aby zachránil princeznú sám, no nevšímajú si ho, handrkujú sa o to, kto sa s čím hral, kto musí čo uložiť. Díva sa na smutný pohľad Elišky, ktorá sa do role totálne položila a vie, že to nemôže nechať tak.

-Ja ťa zachránim!-

Vrhne sa telom do škatúľ, tie sa rozletia a popadajú, niektoré z nich pádom pomliaždi. Dvíha sa zo zeme a díva sa na jej preľaknutý výraz, ktorý však nepatrí jemu, ale učiteľke, ktorá sa za ním dohnala.

Facka od nej ho tak prekvapí, že nevydá ani hlások, len inštinktívne stiahne hlavu medzi plecia. Chytí ho za ucho a odvlečie ho, donúti ho kľaknúť si.

-Tie škatule máme na hračky, nie na to, aby si ich ničil!-

Tvárou oproti stene sa potichu rozplače. Občas sa otočí, dúfa, že niekto sa na neho díva a aspoň ho ľutuje, no všetci so sklopenými očami vzorne upratujú, nik sa viac neháda, jeden druhému pomáhajú.

 

Siví vzduch visí za oknom ako zle vypraté svadobné šaty, je deň no aj tak je temno. Vonku sa zjaví silueta jeho starkej a on si spomenie, že mama dnes bude dlho v práci, že ho dnes vyzdvihne ona.

V prázdnej kuchyni mu potom natiera chlieb a dáva naň suchú salámu, neustále sa ho na niečo pýta. Prežúva pomaly, odpovedá kývaním hlavou.

 

Večer ho vezme do kostola. Sadnú si do šerej lavice uprostred hlavnej lode. Prišli veľmi skoro, takmer nik tam nie je. Svetlá ešte nie sú pozapínané, svietia iba malé elektrické napodobeniny sviečok, lemujúce krížovú cestu a v diaľke pri oltári červene bliká večné svetlo. Elektrické pece hučia, rozvlňujú prostredie ťažkými spodnými vibráciami, no teplo z nich sa stráca ako hélium, vypustené z balóna. Starká drží v ruke ruženec, šepká si Zdravas.

Pozoruje obrazy okolo seba, výjavy bledých nešťastných postáv, svätých, trpiacich neuveriteľnými mukami, no aj tak sa tváriacich nadšene, primajúcich utrpenie ako potvrdenie svojej správnosti, ako znak čistoty. Krásne tváre Paneniek Márií, akoby vyseknutých z perly, smutných svätých Veroník a nadprirodzených anjelov, ho pozívajú do života po smrti, do dokonalého raja, kam sa ale treba dostať cestou bolesti, rozodrať si nohy do krvava, zničiť telo...

Omša začína a svetlá sa rozsvietia ako nebeská žiara, zvuk organu dvíha všetkých na nohy, začína sa rytmizovaný rituál. Otvára ústa a hovorí slová, ktorým nerozumie, no ktoré si pamätá.

Po omši farár oznamuje, že zajtra bude pohreb neznámej ženy. Kostolom prebehne vlna tichej nespokojnosti, no on ich upokojuje, apeluje na ich kresťanskú stránku, na povinnosť odprevadiť zosnulú na druhý svet. Potom žiara bledne, ľudia miznú, kostol sa znovu ponára do ticha.

 

Dom je prázdny a temný, rodičia sa stále nevrátili z práce. Starká mu hreje kakao, no jemu sa nedá vypiť, pretože mu príde hrozne horúce, tak ho vezme do kúpeľne, češe mu vlasy a umýva tvár. Pred spaním sa s ním modlí, nakoniec mu spraví krížik na čelo a odchádza. Volá za ňou, že chce počkať na mamu, prosí ju, aby nezhášala. Starká sa zamyslí, na stolíku zapne malú lampičku a vypne veľké svetlo.

Leží a prehadzuje sa, je mu teplo. Premýšľa nad Eliškou, predstavuje si ju doma, ako sa hrá vo svojej izbe. Chcel by byť skutočnou včelou, aby mohol cez otvorené okno ku nej priletieť a pozorovať ju. Nemusela by o ňom ani vedieť, bol by jej len na blízku, bol by jej neviditeľný strážca, no nech si to želá akokoľvek silno, nič sa nemení, stále leží vo svojom tele, sám na posteli.

Z vonku začuje buchnutie brány. Mamin hlas sa po chvíli ozve na chodbe, šepkom sa rozpráva so starkou. Jej kroky smerujú k jeho izbe, a tak sa rýchlo zakryje, zatvorí oči. Dvere sa otvárajú, mama potichu pristupuje k posteli a sadne si na jej okraj. Skloní sa a pobozká ho, je z nej cítiť alkohol a cigarety. Aj cez zatvorené oči cíti, že ho pozoruje, a tak stále hrá, že spí. Nakoniec ho pohladí, vypne lampičku a nehlučne odíde z izby.

 

Opäť sa v ňom rozľahne strach, no tentoraz má zvláštnu príchuť vzrušenia. Čaká a sústredí sa, no nič sa nedeje, stena oproti sivo žiari v mesačnom svetle.

Jemná úľava sa mu rozleje po tele, stŕpnutom v kŕči, no okamžite za ňou nasleduje pocit sklamania. Zatvorí oči a chce zaspať, no nedá sa mu. V duchu začne počítať do desať a potom znova a znova.

Uprostred noci zvonka prenikne zvláštna žiara, posadí sa na posteli a zadíva sa do okna. Kryštalická námraza sa po okennej tabuli šíri ako požiar, za niekoľko sekúnd ho pokryje celé svojou nepriehľadnou štruktúrou.

Potichu berie stoličku a prikladá ju pod okno, otvára ho, musí zistiť, čo sa vonku deje.

Žena stojí pred ich domom, už nie je nahá, na sebe má modré dlhé šaty, obsypané perlami, uprene sa na neho díva, očami ho volá. Ľadový vietor prúdi otvoreným oknom dnu, príjemne ho chladí. V zamrznutej chvíli sa ešte zarazí, snaží sa vybaviť si v spomienkach niečo, čoho by sa mohol zachytiť, no jeho vnútro je prázdne. Zo stoličky sa vyšvihne na parapetu.

 

Sú na kopci za dedinou, kráčajú ruka v ruke vpred po zasneženej lúke. Párkrát sa ešte obzrie a v diaľke pohľadom hľadá Eliškin dom, akoby tajne dúfal, že ho ona uvidí, že si uvedomí, čo sa s ním deje, že jej to príde ľúto a možno ho jedného dňa príde hľadať do ľadového kráľovstva a zachráni ho, no je už príliš vzdialený, aby čokoľvek videl, svetlá pouličného osvetlenia sa strácajú, krajinu navôkol dostratena rozmazáva rozdrobená biela.

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Slovák pomáha pri Mosule: Tu sa bojuje proti najväčšiemu zlu

Neumytý, neoholený, hladný. Po troch dňoch na fronte chce OLIVER VALENTOVIČ len teplú sprchu, pivo a pizzu. Pomáha pri irackom Mosule.

KOMENTÁRE

Koaličný Kotleba? Smer sa už vôbec nehanbí

Snaha kontrolovať moc je natoľko prioritná, že všetko ostatné ide bokom.

DOMOV

Najviac mladých Slovákov podporuje podľa štúdie extrémistov

S nenávisťou na webe sa stretáva 84 percent.


Už ste čítali?