O školstve a učiteľoch

Autor: Marek Grajciar | 13.9.2012 o 17:06 | Karma článku: 10,65 | Prečítané:  808x

Žijeme v dobe totálneho odcudzenia. Sme obklopený vecami, ktorým vôbec nerozumieme. Naše autá, televízory, počítače a všetku technológiu denne používame bez toho, aby sme tušili, ako funguje. Nezaujíma nás to, lebo to nepotrebujeme, niekde tam vonku je totiž osoba, ktorá tomu rozumie, ktorá to v prípade poruchy, spraví za nás. To je výhoda spoločnosti. Problém nastáva vtedy, keď sa tento princíp snažíme aplikovať na všetky obory ľudskej činnosti, v tomto prípade na školstvo. Dieťa totiž nie je vec a učiteľ nie je technik, ktorý vám ho opraví.

Zdá sa to ako absolútna samozrejmosť, banalita, o ktorej nie je treba písať? Mne sa, pri pohľade na stav nášho školstva a spoločenské postavenie učiteľa, zdá presný opak.

Schopnosť učiť sa a učiť je kľúčovou vlastnosťou, ktorá stojí za rozvojom ľudstva ako druhu. Schopnosť, ktorá nám umožňuje prežiť a vytvárať stále lepšie podmienky pre život. V celej histórii ľudstva mal teda učiteľ výsostné postavenie. Človek, ktorý sprostredkúva vedenie, priateľ, ktorý dobrovoľne uľahčuje našu cestu životom. Vzťah učiteľ- žiak by tak mal byť daný. Na jednej strane láska a nezištnosť, na druhej strane vďaka a úcta.

Opäť veci absolútne známe a jasné. Ale prečo dneska učitelia štrajkujú? Prečo slová Woodyho Allana: "Tí, čo nič nevedia, idú učiť. A tí, čo nevedia ani učiť, idú učiť telesnú." vystihujú celospoločenské naladenie voči učiteľom?

Hlavný problém vidím v školskom systéme. Ten je totiž postavený na konkurencii. Tento princíp, ktorým je prerastená celá naša spoločnosť, ktorý nás sprevádza už od jaskyne a je hnacím motorom nášho ekonomického a spoločenského rastu, je v školstve zbytočný a nesprávny. Pomohol nám dostať sa na istý stupeň, no je čas ho zmeniť.

Základné nastavenie vzťahov, ktoré spôsobuje, kopíruje práve ekonomický model. Učiteľ je tak zamestnávateľ a žiak zamestnaný. Pre tento vzťah je charakteristické vymedzovanie sa jedného voči druhému. Zamestnávateľ sa snaží o najväčší zisk za najmenšie náklady, zamestnanec sa snaží o najvyšší plat, za najmenej práce. Práve toto napätie má v ekonomike produkovať najvyššiu výkonnosť, čo to ale produkuje v školstve?

Konkurenčné prostredie má, pomocou hodnotiaceho rebríčku známok, vytvoriť na dieťa tlak a dotlačiť ho k najlepšiemu výkonu. Z učiteľa sa tak stáva zadávateľ, kontrolór a trestač. Najčastejším motivačným prostriedkom je potom strach. Táto silne negatívna emócia samozrejme dokáže človeka donútiť k lepšiemu výkonu, ale za akú cenu? To naozaj nie sme schopný motivovať deti v škole bez toho, aby sme im spôsobili traumu?!

Naozaj si niekto myslí, že systém, ktorý rozdelí triedu na šikovných a nešikovných, hlúpych a múdrych, pomalých a rýchlych má nejaký vplyv na ich výkon? Väčšina detí rýchlo príde na to, kde je "ich miesto" a tam sa držia. Nikdy som nevidel nikoho, komu by strach zo zlej známky pomohol pochopiť matematiku. Poznám mnoho ľudí, ktorých trauma z toho, že oni sú tí hlúpejší, ovplyvňuje celý život. Na jedného víťaza totiž pripadá nepomerne veľa porazených, smutných, traumatizovaných.

Ja chápem dôležitosť konkurencie v evolučnom vývoji, no myslím si, že sme už niekde inde. Ako druh už nezápasíme o prežitie, mali by sme zápasiť o niečo iné, o ľudskosť.

Ako to môžme urobiť?

Ak chceme čokoľvek v spoločnosti cielene zmeniť, musíme začať práve od školstva. Školstvo má značný vplyv na to, ako budú budúce generácie rozmýšľať a správať sa a školstvo má značný podiel na tom, ako ho v dnešnej dobe vnímajú.

Potrebujeme znovu vybudovať vzťah učiteľ žiak. Osoba učiteľa sa musí zmeniť z polohy toho, ktorý požaduje na toho, ktorý dáva. Je treba odstrániť hodnotiaci systém, alebo ho totálne prebudovať. O nefunkčnosti a neobjektivite päťstupňového ohodnotenia sa nebudem radšej ani rozpisovať.

Je treba vytvoriť systém motivácie, ktorá nebude postavená na strachu. Dnešný model: "nebudem sa učiť = budem mať päťky = budem s cigáňmi kopať kanály" je absurdný, nechutný, ale na Slovensku rozšírený ako folklór.

Učitelia sa sťažujú, že deti si ich nevážia, a že sa ich rodičia stavajú na ich stranu. Napätie rodič a dieťa verzus učiteľ je realita dnešných dní. Je to absurdné, ale pochopiteľné. Rodičia, len pred niekoľkými rokmi prešli mlynčekom školského systému a svoje rany si radi vyliečia na niekom, kto ho reprezentuje. Je v záujme nás všetkých, aby tento absurdný problém vymizol. Potrebujeme vytvoriť trojpartnerstvo namiesto zákopovej vojny s dieťaťom na území nikoho.

V neposlednom rade musíme vytvoriť priestor, v ktorom môže vzniknúť medzi učiteľom a žiakom osobný vzťah. Potrebujeme predmety, kde sa bude učiť "nič", kde žiaci budú robiť, čo chcú, ale za prítomnosti pedagóga, ktorý bude ich partner. Potrebujeme deti učiť okrem prírodných vied aj spoločenské, ale hlavne im potrebujeme vysvetliť, prečo je to dobré. Jedna hodina náboženstva/etiky do týždňa je výsmech akémukoľvek konceptu humanizmu na školách. Je to absolútne nedostačujúce! Škola nie je fabrika na ľudské stroje!

Aby ale toto bolo aspoň trochu reálne, potrebujeme, aby sa učiteľom dostalo aspoň aké také ohodnotenie. To naozaj chcete, aby človek zápasiaci o vlastné dôstojné prežitie učil vaše dieťa?! Čakáte, že na neho nič neprenesie?!

Na záver sa chcem poďakovať všetkým učiteľom, ktorí boli v mojom živote, za všetko, čo ma naučili. Pred mnohými rokmi to boli cudzinci, ktorý sa ma ujali a ukázali mi mnoho vecí a za to im zostanem vždy vďačný. Držím vám všetkým palce.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Slovák pomáha pri Mosule: Tu sa bojuje proti najväčšiemu zlu

Neumytý, neoholený, hladný. Po troch dňoch na fronte chce OLIVER VALENTOVIČ len teplú sprchu, pivo a pizzu. Pomáha pri irackom Mosule.

KOMENTÁRE

Koaličný Kotleba? Smer sa už vôbec nehanbí

Snaha kontrolovať moc je natoľko prioritná, že všetko ostatné ide bokom.

DOMOV

Najviac mladých Slovákov podporuje podľa štúdie extrémistov

S nenávisťou na webe sa stretáva 84 percent.


Už ste čítali?